V pondelok 21. júla zomrel vo veku 92 rokov slovenský sociológ a historik profesor Ivan Laluha, dlhoročný spolupracovník Ústavu politických vied SAV, v.v.i. Po roku 1989 pôsobil v prevažnej miere na Ekonomickej univerzite v Bratislave, významnou mierou sa zaslúžil o kultivovanie pamiatky Alexandra Dubčeka, ktorý sa v rokoch 1967 – 1970 stal symbolom tzv. obrodného procesu, t.j. československého pokusu o demokratizáciu komunistického režimu, potlačeného inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. 

Narodil sa 20. novembra 1932 v Tekovských Lužanoch, okres Levice. Ľudovú školu vychodil v Starej Turej a v Bošanoch, na gymnáziu študoval v Banskej Bystrici, Topoľčanoch a vo Zvolene. Vysokoškolské štúdium histórie absolvoval v Odese a v Moskve (1951 – 1957) a postgraduálne vyštudoval sociológiu v Belehrade ( 1967). Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene v rokoch 1957 – 1958, v rokoch 1959 –1970 a 1990 – 2009 na Vysokej škole ekonomickej (v súčasnosti Ekonomickej univerzite) v Bratislave.

V 60. rokoch sa angažoval za rehabilitáciu Gustáva Husáka a ďalších slovenských politikov a intelektuálov, ktorí boli v 50. rokoch uväznení na základe obvinenia z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu. Podporoval nový, proreformný kurz, presadzovaný Alexandrom Dubčekom. Na mimoriadnom zjazde Komunistickej strany Slovenska (KSS) po sovietskej intervencii v auguste 1968, na ktorom zvíťazili stúpenci reforiem, bol zvolený za člena Ústredného výboru KSS. Na jeseň 1969 ho členstva v tomto orgáne kvôli jeho postojom v rokoch 1968-1969 zbavili.

Ako stúpenec demokratických reforiem musel po previerkach v roku 1970 opustiť komunistickú stranu a bol prepustený z fakulty. Bol postihnutý zákazom publikovania a verejného vystupovania. V rokoch 1970 – 1990 pôsobil vo Výskumnom ústave životnej úrovne a Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce. Kandidátska práca (1967) a docentská habilitačná práca (1968) boli orientované na sociálno-ekonomické a politické dejiny Slovenska. V roku 2005 vypracoval inauguračnú prácu zameranú na problematiku kvality života a získal hodnosť profesora.(2005).

Od 70. rokov patril ku skupine prívržencov bývalého prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal symbolom reformného procesu v Československu na konci 60. rokov. Spoločne s ďalšími vylúčenými členmi KSČ sa stretávali a v úzkom kruhu diskutovali o politických problémoch, resp. o materiáloch publikovaných v samizdate. Značný záujem vzbudila napr. diskusia o práci Rudolfa Slánského, syna zavraždeného generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho, zaoberajúci sa vzťahmi medzi českou a slovenskou ekonomikou. Prostredníctvom českého disidenta Milana Hübla udržiavali kontakty s vylúčenými členmi KSČ v Prahe, M. Hübl im sprostredkúval tiež samizdatovú literatúru a exilový časopis Listy, vydávaný v Taliansku Jiřím Pelikánom. Po jeho uväznení udržiavali kontakty s pražskými reformnými komunistami prostredníctvom Viliama Ciklamíniho, bývalého dôstojníka Štátnej bezpečnosti vylúčeného z KSČ, a právnika Jána Tótha. Podobných skupín vylúčených členov KSČ bolo viacero. Ich členovia si navzájom pomáhali pri umiestňovaní do zamestnania ako aj pri distribúcii exilovej a samizdatovej literatúry. Do skupiny ľudí, ktorí mali najbližší kontakt s A. Dubčekom, patrili okrem I. Laluhu aj ekonóm Hvezdoň Kočtúch, filozof Ján Uher, bývalý okresný funkcionár KSČ v Trenčíne Vladimír Krajčí a i. Priaznivci A. Dubčeka rozširovali okrem samizdatovej  literatúry aj Dubčekove vyhlásenia, adresované československým štátnym orgánom i vedúcim orgánom KSČ, v ktorých protestoval proti prenasledovaniu občanov za prejavené názory.

V rokoch 1988-1989 sa podieľal na vydávaní časopisu Myšlienky a čin. Celkovo vydali 25 čísel. Pomocou neho sa usilovali aktivizovať reformných komunistov vylúčených z KSČ po roku 1989 a ich sympatizantov. Redakciu časopisu tvorili I. Laluha, H. Kočtúch a ekonóm Ivan Tirpák. Časopis mal obmedzený dosah, jeho náklad sa pohyboval v rozmedzí 20-30 výtlačkov. Jeho cieľom bola  predovšetkým snaha rehabilitovať myšlienky „pražskej jari“ z roku 1968, pričom jeho prispievatelia poukazovali na blízkosť jej ideálov a cieľov gorbačovovskej „prestavby“. Na stránkach časopisu sa objavovali aj úvahy reflektujúce niektoré iné otázky najnovších dejín Slovenska, predovšetkým však dejín ľavicového hnutia na Slovensku. Obsahoval aj materiály reagujúce na aktuálne otázky politického života v Československu, napr. na vzťah k slovenskej politickej emigrácii, príprave novej československej ústavy, negatívny postoj vedenia KSČ k politickým zmenám prebiehajúcim v ZSSR, Poľsku a Maďarsku. V diskusii k pripravovanej novej ústave časopis nastolil nielen posilnenie postavenia národných republík, ale aj potrebu jej schválenia „zvrchovanými zástupcami ľudu vzišlými zo slobodných demokratických volieb“. 

Do verejného života sa vrátil po revolúcii v novembri 1989. Podieľal sa na vzniku organizácie Obroda Slovenska, združujúcej bývalých reformných komunistov z konca 60. rokov. Bol členom komisie na rehabilitáciu poslancov SNR postihnutých za svoje postoje na konci 60. rokov. Ako člen tejto skupiny, ktorá kandidovala na listine protitotalitného hnutia Verejnosť proti násiliu sa stal v roku 1990 poslancom Federálneho zhromaždenia a predsedom sociálneho a kultúrneho výboru Snemovne ľudu FZ. Po rozpade VPN sa stal členom Hnutia za demokratické Slovensko, za ktoré bol V rokoch 1992 – 1994 poslancom NR SR a predsedom jej zahraničného výboru. Aktívne pôsobil pri vzniku SR 1993 a pri utváraní parlamentnej diplomacie SR a prvých kontaktoch s európskymi integračnými zoskupeniami a jej členskými štátmi. 

V roku 1994 sa s HZDS rozišiel, vo voľbách na jeseň 1994 už nekandidoval. Do roku 1995 bol členom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, potom stranícku politiku definitívne opustil. Pôsobil na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity, kde prednášal problematiku sociálneho rozvoja a kvality života. 

Pôsobil v Spoločnosti Alexandra Dubčeka ako jeho viceprezident, zároveň bol dlhoročným spolupracovníkom Ústavu politických vied SAV, v.v.i. a krátky čas aj jeho kmeňovým zamestnancom. Autorsky a spoluautorsky sa podieľal na príprave viacerých vedeckých a popularizačných publikácií, projektov, publicistických dokumentov a vedeckých konferencií, pamätných dní a výstav venovaných Alexandrovi Dubčekovi a jeho odkazu. V spolupráci s Ústavom politických vied SAV, v.v.i. sa editorsky podieľal na publikáciách ako napr. Revolučné a protitotalitné hnutia v Európe po II. svetovej vojne. Medzinárodná konferencia k nedožitým 80. narodeninám Alexandra Dubčeka (Bratislava: VEDA 2004), Alexander Dubček, politik, štátnik, humanista (Bratislava: VEDA 2009), Alexander Dubček – jeho doba a súčasnosť (Bratislava: VEDA 2014), Alexander Dubček and Politics with a Human Face (Bratislava: VEDA 2020), do ďalších publikácií prispel ako spoluautor. V roku 2025 vydala historička  Vlasta Jaksicsová knihu Nedokončený rozhovor... s Ivanom Laluhom  (Bratislava: VEDA 2025), ktorá formou dialógu analyzuje jeho život a prácu v kontexte zlomových udalostí Slovenska po roku 1945. 

Ktokoľvek, kto sa v súčasnosti pokúša o analýzu obdobia reformného procesu 60. rokov na Slovensku a formovania demokratickej ľavice po roku 1989, nemôže ponechať bokom práce profesora Ivana Laluhu. K 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2002 mu bola udelená Cena SAV za popularizáciu vedy, v roku 2003 pamätná medaila Univerzity v Bologni. Je čestný občan obce Uhrovec. Ekonomická univerzita mu v roku 2007 udelila zlatú medailu za rozvoj Národohospodárskej fakulty EU v Bratislave. V roku 2013 mu EU udelila pamätnú medailu Imricha Karvaša. V roku 2021 mu vláda SR udelila štátnu cenu Alexandra Dubčeka pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia za prínos v oblasti sociológie a histórie.